Šrí Aurobindova integrálna joga
a mapa nadvedomia




OBSAH:


Nečakaná nirvána

Objav vo väzení

Na stope nadvedomia

Mapa vedomia

Sny ako brána do vnútorného vedomia

Kam sa stratil svätec?

Hra kombinácií

Ako cvičiť integrálnu jogu?




Šrí Aurobindova integrálna joga stojí na štyroch fundamentálnych duchovných realizáciách. Prvou je realizácia neosobného brahman – nirvána chápaná v zmysle védánty (vyhasnutie ega, nie vyhasnutie individuálnej existencie ako takej [1] ). Druhým fundamentom je realizácia Zvrchovanej Reality v jej osobnom aspekte – indická kultúra ju označuje ako realizáciu Íšvaru, Pána Vesmíru. Tretím je realizácia absolútneho parabrahman, keď sa osobný a neosobný aspekt zlievajú v jedno. Posledným fundamentom je realizácia odstupňovaných úrovní existencie, ktorá „odomkne“ a sprístupní oblasti inštrumentálneho nadvedomia. [2] Kľúčovou oblasťou nadvedomia je v integrálnej joge supramentálne vedomie, a to pre svoj transformatívny potenciál. Šrí Aurobindova integrálna joga býva preto označovaná aj ako supramentálna joga.

Nečakaná nirvána

V Šrí Aurobindovom prípade prišla prvá fundamentálna realizácia podľa vlastných slov „akoby nedopatrením“. Predchádzali jej viaceré spontánne vnútorné zážitky, zachytené v úvodnom článku    Šrí Aurobindo Ghóš – rané obdobie a duchovné zážitky.   Krátko po dramatických udalostiach v Surate, kde sa Indický národný kongres definitívne rozštiepil na radikálov a umiernených, sa Aurobindo v januári 1908 stretol s málo známym jogínom menom Višnu Bhaskar Lele. Lele bol zhruba jeho rovesník a posledných desať rokov strávil medzi „svätými mužmi“ Maharáštry. Jeden z nich ho zasvätil do cesty odvádzajúcej svoj pôvod od védskeho mudrca Dattatréju a Lele jej praktizovaním dosiahol zriedkavé a mocné vnútorné zážitky – tak výnimočné, že európske predstavenstvo Teozofickej spoločnosti, ktorej bol Lele členom, si s nimi nevedelo rady a označilo ich za nezrozumiteľné. Lele navyše získal schopnosť prenášať duchovné zážitky na iných. Na vlastnej koži to zakúsil Aurobindov mladší brat Barin, ktorému poskytol „prvý záblesk duchovného prebudenia“, i sám Aurobindo, ktorému prvé polhodinové sedenie prinieslo „elektrizujúci“ vnútorný zážitok. Lele požiadal Aurobinda, aby si vzal pár dní voľna, počas ktorých sa sústredia na vnútorný život. Keď si sadli k meditácii, Lele mu povedal: „Nemysli, iba pozoruj svoju myseľ. Uvidíš ako do nej myšlienky vstupujú zvonka – no prv než vstúpia, odhoď ich vždy preč, až kým sa tvoja myseľ úplne neutíši.“ Ako hovorí Šrí Aurobindo vo svojich spomienkach:

Nikdy predtým som nepočul, že by myšlienky vstupovali do mysle zvonka. No keď som si sadol, moja myseľ zostala náhle tichá a priezračná ako bezvetrie na vrchole horského štítu, a ohromený som videl, ako najprv jedna myšlienka, a potom druhá takmer hmatateľným spôsobom prichádzajú zvonka a chystajú sa do mňa vstúpiť. Podarilo sa mi ich mentálne uchopiť a odhodiť prv, než vstúpili a zmocnili sa mozgu. Vytrvalo pokračujúc, o tri dni som bol definitívne slobodný – moju myseľ zalialo večné ticho...

... výsledkom bola séria mimoriadne silných zážitkov a radikálnych zmien vedomia, ktoré [Lele] vôbec nemal v úmysle, pretože charakterom patrili k advaita védánte, ktorej bol protivníkom. Zážitky šli aj proti mojim očakávaniam, pretože mi s omračujúcou intenzitou odhalili svet ako nezmyselnú tieňohru prázdnych foriem v neosobnej univerzálnosti absolútneho brahman.

... telo pokračovalo v aktivite: chodil som, rozprával, vnímal a všetko ostatné, ale len ako prázdny mechanický stroj, nič viac. Neuvedomoval som si žiadne čisté ´Ja´, ba ani žiadne iné ´ja´, osobné či neosobné – vo vedomí bolo prítomné len bezmenné ´To´ ako jediná Realita, všetko ostatné sa javilo prázdne, zbavené zmyslu a obsahu, neskutočné. Pokiaľ ide o to, čo vlastne dosiahlo a realizovalo túto Realitu, bolo to bezmenné vedomie, ktoré nebolo odlišné od Reality samej [3] ... Taktiež som si neuvedomoval žiadnu nižšiu dušu ani vonkajšie ´ja´, nositeľa toho či onoho mena a priezviska, o ktorom by sa dalo povedať, že sa zmohol na tento výkon a pohrúžil do vedomia Nirvány...

... Nemôžem ani povedať, že by to bol zážitok zvlášť radostný, povzbudivý či blažený ... no priniesol bezhraničný duševný mier a ticho, nevýslovnú úľavu, nekonečné vyslobodenie. [4]

Nastalo presne to, čoho sa Aurobindo obával a kvôli čomu začiatok jogy toľko odsúval: uprostred intenzívnej politickej činnosti v role celonárodného lídra ho nečakane zaskočil zážitok, ktorý mu vonkajší svet premenil na nezmyselnú fatamorgánu. Podobne bol zaskočený Lele: ako zástanca oddanosti osobnému Bohu (bhakti) chcel mentálne ticho Aurobindovi sprostredkovať, aby v ňom bezpečne počul hlas osobného Božstva a dal sa ním viesť. No nekompromisná nirvána odplavila všetky predstavy osobného Boha.

Snímka z roku 1908.

Keďže povrchová aktivita mysle pokračovala, Aurobindo bol schopný telesnej i duševnej aktivity, hoci mu všetko, i jeho vlastné myšlienky, slová a činy pripadali neskutočné, mechanické, zbavené zmyslu a obsahu. V tomto stave absolvoval niekoľko verejných vystúpení, no 19. januára 1908, keď mal predniesť ďalší prejav, objavil sa zádrheľ: povrchová aktivita mysle ustala. Vo vnútri ticho a nehybne, na povrchu ticho a nehybne. Obracia sa na Leleho: „Ako mám v tomto stave prednášať? Nemám v hlave jedinú myšlienku.“ Lele mu radí, aby sa modlil. No modliť sa dá len k osobnému Bohu a taká predstava je teraz Aurobindovi cudzia: „Nedokážem sa modliť.“ Lele reaguje: „Nevadí, choď. Ja a ostatní sa budeme modliť. Pozdrav obecenstvo tradičným úklonom namaskár a čakaj. Slová ti príjdu z iného zdroja, než je myseľ.“ Aurobindo ide, a tesne pred vstupom na pódium mu zrak padne na čerstvé novinové titulky. Tie mu zostávajú v mysli ako semienka. Keď vystúpi na pódium, stane sa, čo predpovedal Lele: cez jeho nehybnú myseľ prešľahne blesk neznámej energie a začne cez neho hovoriť. To bol druhý dar, ktorý dostal od Leleho: schopnosť rozprávať, a neskôr i písať s nehybnou mysľou otvorením sa prúdu vnútornej inšpirácie. Bol to prvý náznak, že okrem absolútnej, neosobnej a statickej stránky môže mať Realita aj inú, dynamickú tvár, ktorá v nirváne nie je bezprostredne viditeľná – a že teda aj voči nirváne môže existovať čosi „nad“, „za“, prípadne „mimo“. Túto druhú stránku reality zažije Aurobindo zhruba o rok neskôr, a opäť nečakaným spôsobom. Zatiaľ je však v Bombaji, kde sa zastavil cestou zo Suratu, a pred definitívnym návratom do Kalkaty si pýta od Leleho inštrukcie. Informoval Leleho, že v tichu jeho mysle začala znieť mantra, vnútorný hlas. Lele mu začal dávať detailné inštrukcie – že má meditovať v pevne určený čas a podobne, keď sa zrazu zarazil, a spýtal sa ho, či sa dokáže plne odovzdať do rúk vnútorného Sprievodcu, ktorého Hlas počuje vo svojom vnútri. Aurobindo odpovedal, že áno. V tom prípade, podľa Leleho, nepotrebuje ďalšie inštrukcie.

Vernosť vnútornému hlasu bola tretím darom od Leleho a stane sa hlavným princípom Aurobindovej osobnej sádhany, duchovného hľadania. O dva mesiace sa s Lelem stretne znova, no už nie ako žiak. Toto posledné stretnutie je poznačené trením: Lele sa nikdy celkom nezmieril s nečakaným smerovaním Aurobindových zážitkov, a dodatočne sa ho snaží presvedčiť, že to nie je správna cesta. No Aurobindo je pevne odhodlaný „dokráčať ňou až do konca“. V skutočnosti ho realizácia osobnej stránky Reality čaká už o niekoľko mesiacov – vo väzení.

Verejné zhromaždenie v marci 1908 víta Bipin Čandru Pala po návrate z väzenia (sedí vpredu prvý zľava). Odmietnutie vypovedať v procese s Bande Mataram - jedna z prvých lastovičiek občianskej neposlušnosti - ho stálo šesť mesiacov tvrdého väzenia za pohŕdanie súdom. Aurobindo sedí vpredu prvý sprava.

Objav vo väzení

V Kalkate pokračuje v písaní pre Bande Mataram rovnakou metódou, ako v Bombaji prednášal: otvorením nehybnej mysle prúdu vnútornej inšpirácie, ktorý sa bez jeho vedomého úsilia spontánne formuje do slov. Jeho žurnalistika sa po zážitku nirvány nestáva abstraktnejšou a odťažitejšou, práve naopak – ako si všimli i súčasníci – je zemitejšou, priamočiarejšou, údernejšou. Aurobindo sa necháva viesť vnútorným hlasom, no uvedomuje si i riziká: nie každý hlas, čo znie v ľudskom vnútri, je hodnoverný, a to platí i po zážitku nirvány. Šrí Aurobindov osobný denník [5] obsahuje napríklad takýto záznam datovaný 24. júna 1912, keď už bol dva roky v Pondičerry a mal za sebou nielen druhú, ale možno aj prvé záblesky tretej fundamentálnej realizácie:

Vnútorný hlas, vání, ktorý inšpiruje záznam, je zväčša nástojčivý a nedočkavý – starý typ motivácie s tendenciou prehliadať a ospravedlňovať chyby a omyly, a zároveň zveličovať dosiahnutú úroveň „siddhi“ [dokonalosti]. Vyslovil zjavné nepravdy. Záznam tým stráca hodnotu a použiteľnosť...

Schopnosť kritického odstupu je na duchovnej ceste mimoriadne dôležitá a zachránila Aurobinda pri viac než jednej príležitosti.

Ako je vôbec možné, že i po fundamentálnych duchovných realizáciách je stále otvorená možnosť omylu? Ak ľudskú existenciu prirovnáme k boju s „chobotnicou“ vonkajšieho sveta, ktorej chápadlá – neznáme sily, súvislosti a zákony – nám uštedrujú rany a proti našej vôli nás vlečú, kam nechceme, potom prirodzeným spôsobom „obrany“ je skúmať „anatómiu“ chobotnice, jej hybné sily, stavbu chápadiel, a – vychádzajúc z tohto poznania – chrániť sa budovaním hrádzí, pevností a podobne. No keď sa nám v zápale boja nečakane podarí vykĺznuť kamsi „inam“, kam chobotnica nedosiahne, aj to je určité (únikové) riešenie: nirvána. Ani potom síce nevieme, skade chobotnica berie energiu a ako vlastne funguje, no už nás to neovplyvní. Tento akt „vykĺznutia inam“ označujú únikové duchovné smery ako Poznanie s veľkým „P“, džňána – poznanie našej pravej nadčasovej podstaty, poznanie, ktoré nie je výsledkom intelektuálnej úvahy, ale „aktom bytia“. Pre poznanie „chobotnice“ vonkajšieho sveta má integrálna joga iný pojem: vidžňána, poznanie vonkajších procesov a javov, ku ktorému je ešte dlhá cesta – v plnosti prichádza až so supramentálnym vedomím.

Aurobindovu verejnú činnosť prerušilo na rok náhle uväznenie. 2. mája 1908 je zatknutý v súvislosti s akciami ozbrojenej skupiny vedenej jeho mladším bratom Barinom. Alipúrsky súdny proces, v ktorom boli členovia Barinovej skupiny spolu s Aurobindom súdení za „vzburu proti kráľovi“ (vtedajší ekvivalent velezrady), po viac než rok svojho trvania plnil stránky novín a vošiel do dejín ako prvý významný súdny proces v boji za indickú nezávislosť. Záujemcov o historické podrobnosti odporúčame na už spomenutú monografiu Petra Heehsa The Bomb in Bengal, alebo niektorý detailný životopis. Pre naše účely sa obmedzíme na stručné konštatovanie, že Aurobindo stál pred súdom za čin, ktorý neschvaľoval (neúspešný atentát na sudcu D. Kingsforda), no vo všeobecnom zmysle bol zo „vzbury proti kráľovi“ nepochybne vinný, pretože ozbrojené povstanie proti Britom považoval za legitímnu súčasť boja za indickú nezávislosť, a aktívne ho pripravoval. To neznamená, že by nenásilné formy odporu zavrhoval, iba odmietal ich absolutizáciu. V skutočnosti v roku 1907 – keď Gándhí v Južnej Afrike experimentuje s ich praktickým použitím, Aurobindo uverejňuje na stránkach Bande Mataram dovtedy najpodrobnejšiu analýzu pod názvom Doktrína pasívneho odporu. [6]

Aurobindo v Alipúrskom väzení, rok 1909. Hoci je nakoniec zbavený obvinenia, strávi vo vyšetrovacej väzbe celý rok. Duchovné zážitky vo väzení rozhodujúcim spôsobom ovplyvnia jeho budúce smerovanie.

Svoje duchovné zážitky vo väzení popísal v prejave v Uttarpare [7] 30. mája 1909:

... keď som bol nečakane uväznený, zakolísal som vo viere, pretože som nedokázal pochopiť Jeho úmysel. Zmocnili sa ma pochybnosti a v srdci som na Neho volal: „Čo má byť toto, čo na mňa doľahlo? Veril som, že som povolaný pracovať pre národ, a kým sa toto poslanie nenaplní, som pod Tvojou ochranou. Ako to, že som zrazu v žalári, a navyše obvinený z takého činu?“ Prešiel deň, druhý, tretí, a potom v mojom vnútri zaznel hlas: „Počkaj a uvidíš.“ Od tej chvíle som bol pokojný. Oddelili ma od ostatných a na mesiac zatvorili do samotky. Tam som čakal dňom i nocou na Jeho hlas... a tam som dostal i svoju prvú lekciu. Spomenul som si, že asi mesiac pred uväznením som zachytil vnútorný pokyn odložiť bokom všetku aktivitu a stiahnuť sa do ústrania, aby som sa Mu viac priblížil. No bol som slabý a nedokázal som volanie poslúchnuť. Práca [pre národ] mi bola drahá, a v pýche svojho srdca som sa domnieval, že ak odídem, mohla by utrpieť, či dokonca zlyhať; preto som ju odmietol opustiť. A zdalo sa mi, že [v cele] znova počujem Jeho hlas: „Putá, ktoré si nemal silu prelomiť, prelomil som za teba, lebo nie je a nikdy nebolo mojím zámerom, aby dačo také pokračovalo. Mám pre teba inú vec, a kvôli nej som Ťa sem priviedol – aby som Ťa naučil, čo si sa nedokázal naučiť sám, a pripravil ťa na toto poslanie.“ Potom mi vložil do rúk [Bhagavad] Gítu. Vstúpila do mňa Jeho sila, a zrazu som bol schopný vykročiť po ceste Gíty. Nielenže som intelektuálne pochopil, ale aj prakticky realizoval, čo Krišna žiadal od Ardžunu a čo žiada od tých, ktorí chcú pre Neho pracovať: oslobodiť sa od túžob a prianí, prekonať osobný odpor a výhrady, a pracovať pre Neho bez túžby po plodoch činov; vzdať sa osobnej [svoj]vôle a premeniť sa na verný a pasívny nástroj v Jeho rukách; rovnako pristupovať k veľkým i malým, priateľom i nepriateľom, úspechu i neúspechu, a napriek tomu nepracovať nedbanlivo, ale dôsledne a poctivo. Uvedomil som si, čo hinduizmus vlastne znamená. Často rozprávame o našom náboženstve, o večnej dharme [sanátana dharma], no len málo ľudí vie, čo toto náboženstvo naozaj je... A preto druhá vec, ktorú mi ukázal, bola ... na vlastnej koži zakúsiť a realizovať základný princíp indického náboženstva. Obmäkčil srdcia mojich väzniteľov, a tí zašli za Angličanom, čo riadi väzenie: „Trpí vo svojej cele; nechajte ho aspoň ráno a večer sa prejsť.“ A tak sa stalo. Keď som sa prechádzal, Jeho sila do mňa opäť vstúpila. Pozrel som na väzenie, čo ma delilo od ľudí, a neboli to viac jeho múry, čo ma väznili; nie, bola to všadeprítomná božská Bytosť, Vasudéva, [8] čo ma po všetkých stranách obklopovala. Vošiel som pod konáre stromu pred celou, a nebol to strom, vedel som, že je to Vasudéva – bol to Krišna, koho som tam videl stáť a vrhať na mňa svoj tieň...

Keď sa začal proces a vošli sme do súdnej siene, môj vnútorný vhľad ma neopustil. Počul som hlas: „Keď ťa vrhli do žalára, či sa tvoje srdce nezovrelo úzkosťou, či si ku mne nevolal: ´Kde je Tvoja ochrana?´ Pozri na sudcu, pozri na prokurátora.“ Pozrel som, a nebol to viac sudca, bol to Všadeprítomný, bol to sám Ochranca a Udržovateľ, [9] kto sedel na lavici sudcov. Pozrel som na prokurátora a nebol to prokurátor, bol to Krišna, môj Priateľ a Milovaný, kto tam sedel a usmieval sa na mňa. „Ešte sa bojíš?“ spýtal sa. „Som vo všetkých ľuďoch, a moja vôľa určuje ich slová a činy...“

Presvedčenie, že Boh je nielen transcendentný, nielen nekonečne prevyšuje svoje stvorenie, no zároveň ho obýva a je plne prítomný i v tej najmenšej čiastočke sveta a v hĺbke každej bytosti, to je charakteristická črta hinduizmu, nevyčerpateľný zdroj variability jeho náboženských systémov a praktík, ktoré sú Európanom niekedy ťažko zrozumiteľné.

Fotografia z verejného prejavu v Kalkate koncom roku 1909. Po prepustení z väzenia v máji 1909 nachádza Aurobindo zmenenú situáciu. Z radikálnych politických lídrov zostal na scéne sám - Tilak je na šesť rokov vo väzení v Barme, Bipin Pal a Ládžpat Ráj v emigrácii. Represívne zákony prakticky zrušili slobodu tlače a potlačili prejavy nesúhlasu. Aurobindo napriek tomu pokračuje v boji a od britských vládnych činiteľov si vyslúži označenie "najnebezpečnejší muž v Indii". Vláda nehodlá jeho pôsobenie tolerovať a zvažuje tri možnosti: odvolať sa proti oslobodzujúcemu rozsudku z Alipúru, deportovať ho bez súdu, alebo zahájiť nový súdny proces. Z obavy pred blamážou, keby odvolanie neuspelo, a pred verejným pobúrením, keby ho deportovali bez súdu, prioritu nakoniec dostáva nový súdny proces. Policajní špióni poctivo zaznamenávajú každý Aurobindov prejav v nádeji, že sa preriekne, no Aurobindo poráža Britov v ich vlastnej hre: hoci je z celkového znenia prejavov úplne jasné, čo má na mysli, žiadna konkrétna formulácia sa neprieči paragrafom zákona. Hra na mačku a myš pokračuje do polovice februára 1910, kedy dostáva naliehavé varovanie, že na druhý deň bude uväznený. Zvažujúc, čo by mal urobiť, zachytí vnútorný pokyn odísť do neďalekého Čandernágoru vo francúzskej Indii. O desať minút neskôr nastupuje do člna a proti prúdu Gangy smerom na sever opúšťa Kalkatu a britskú Indiu.

Zhruba mesiac po odchode do Čandernágoru dostáva ďalší vnútorný pokyn - odísť do Pondičerry, francúzskej enklávy hlboko na juhu Indie. Šrí Aurobindo ho pôvodne interpretoval ako dočasné stiahnutie do ústrania, aby stabilizoval svoj vnútorný život, čo nemalo trvať viac než jeden-dva roky. Potom mal v úmysle vrátiť sa späť do politiky. No ako sa pred ním pozvoľna vynárala obrovská náročnosť duchovného cieľa, ktorý si zvolil, bolo stále jasnejšie, že si vyžaduje absolútne sústredenie všetkých síl. Z dvoch rokov sa stali štyri, potom desať, potom dvadsať. Odchod do Pondičerry nakoniec znamenal definitívnu bodku za jeho politickou dráhou. Fotografia je z roku 1914, kedy začal v časopise Árja publikovať práce, ktoré založia jeho povesť jogína, filozofa a spoločenského mysliteľa. V rokoch 1914-21 tak uzrú svetlo sveta diela The Life Divine, Syntéza jogy, preklad a komentár k Iša upanišáde, Eseje o Bhagavadgíte, Tajomstvo véd, Základy indickej kultúry, Cyklus ľudských dejín, Ideál ľudskej jednoty a ďalšie.

Na stope nadvedomia

Ešte vo väzení sa Šrí Aurobindo pokúša o fúziu duálnych aspektov Reality – osobného a neosobného, aktívneho a pasívneho – do jediného zážitku absolútneho parabrahman. Pojem mu nie je neznámy – intelektuálne a intuitívne ho rozobral už v roku 1905 v úvode k filozofii upanišád, [10] no od analýzy k realizácii je dlhá cesta. Postupne si uvedomuje, že inštrumentálna výbava mentálneho vedomia nie je dostatočná, aby takýto zážitok umožnila. Kľúč k riešeniu mu opäť poskytol vnútorný hlas, a v tomto prípade bol Šrí Aurobindo presvedčený, že počuje hlas Vivékánandu. Hlas ho inštruoval o špecifických procesoch vyšších typov (úrovní) vedomia, a zvlášť o úrovni, ktorú Aurobindo neskôr nazve „intuitívna mentalita“, „čistá Intuícia“. Zhruba o dva-tri týždne, keď odovzdal všetky informácie, hlas utíchol. Hoci Šrí Aurobindo nikdy s definitívnou platnosťou nerozriešil otázku, či to skutočne bol Vivékánandov hlas (informácie, ktoré mu poskytol, sa nepodobali na nič, čo sa dočítal vo Vivékánandových knihách), v konečnom dôsledku to nebolo rozhodujúce. Informácie sa totiž dali v meditácii prakticky overiť. Šrí Aurobindo sa teda púšťa týmto smerom – opatrne skúmajúc terén pre prípad, že by to predsa len bola pasca – a na vlastnej skúsenosti sa presvedčí, že hlas neklamal. Podarí sa mu preraziť do oblastí inštrumentálneho vedomia, ktoré nazve nadvedomím, a ich cielená aktivácia sa stane jedným z kľúčových prvkov jeho nového systému integrálnej jogy. O mnoho rokov neskôr, s neporovnateľne bohatšími skúsenosťami a znalosťami o nadvedomí, stále potvrdzuje, že informácie, ktoré vo väzení dostal, boli „pravdivé a správne do posledného detailu“. Kedy presne prelomil Šrí Aurobindo bariéru nadvedomia a dosiahol tretiu a štvrtú fundamentálnu realizáciu, nie je známe, no možno aspoň ohraničiť obdobie: podľa jeho slov, vo väzení (t.j. do mája 1909) im „bol na stope“. A v liste z roku 1912 (už z Pondičerry) sa zmieňuje o „niekoľkohodinovom prebývaní v Parabrahman“ spôsobom, ktorý dáva tušiť, že to nemuselo byť prvýkrát.

Ak mu realizácia neosobného brahman ponúkla možnosť individuálne vyriešiť problém utrpenia únikom zo sveta, zážitky vo väzení mu ukázali, že stav duchovnej slobody nie je nezlučiteľný s činnosťou vo svete. Údery a sklamania sa nedotýkajú tých, čo žijú a pracujú pevne ukotvení v Bohu. No objav nadvedomia otvoril nové možnosti: jeho inštrumentálna výbava dokáže viac, než len trpne znášať nedokonalosť sveta a aktivitou ho zmierňovať – dokáže svet radikálnym spôsobom zmeniť, transformovať. Pre integrálnu jogu je charakteristické, že namiesto úniku usiluje o premenu, že nebuduje jednorazový skokanský mostík pre nevratný skok do absolútna, ale trvalý most medzi ľudským vedomím a nadvedomím.

Snímka z roku 1915, no podpis na nej je z neskoršieho obdobia. Forma "Šrí Aurobindo" sa definitívne ustálila až po roku 1926. Dovtedy sa Šrí Aurobindo podpisoval ako Aurobindo Ghóš, a o jeho neformálnom vzťahu so žiakmi svedčí i fakt, že tí v rozhovoroch medzi sebou často vystačili s iniciálami: "A čo na to A.G.?"

Mapa vedomia

Komplexnosť a obtiažnosť radikálnej transformácie vedomia naznačíme na niekoľkých diagramoch. Súhrnná „pásmová“ mapa vedomia podľa integrálnej jogy na obrázku č. 1 vznikla rozšírením pásmového diagramu Dr. A.S. Dalala [11] a vymedzuje bdelé ľudské vedomie voči trom ďalším oblastiam „vedomia“ v globálnom zmysle slova: voči oblasti podvedomia, vnútorného vedomia a nadvedomia. Každá oblasť sa skladá z viacerých úrovní, resp. vrstiev (napríklad oblasť podvedomia sa ďalej delí na vrstvu podvedomia a vrstvu nevedomia).

Diagram č. 1 - Vrstvy vedomia

Zjednodušené znázornenie univerzálnych úrovní bytia a vedomia:

Krivka supramentálnej transformácie: Po prvotnom prielome do nadvedomia cestou „mudrca“ (štvrtá fundamentálna realizácia integrálnej jogy), nasleduje stúpanie a prielom do vyššej hemisféry, parárdha - do supramentálneho vedomia. Zostupná časť krivky od supramentálna ku bdelému vedomiu reprezentuje jeho radikálnu premenu, supramentálnu transformáciu. Diagram žiadnym spôsobom nezachytáva prvé tri fundamentálne realizácie integrálnej jogy.

Úniková, asketická duchovnosť: Rozhodnutie neakceptovať žiadnu formu prejavenej existencie, ani v oblasti nadvedomia, a horizontálnym pohybom sa z niektorej úrovne pohrúžiť do „neprejaveného absolútna“, tad brahman - nirvána v budhistickom zmysle slova.

Evolúcia: Proces, ktorým do pozemského, fyzického sveta postupne vstupujú stále vyššie úrovne bytia a vedomia, a nachádzajú, prispôsobujú a tvoria si v ňom prostriedky sebavyjadrenia. Tak, ako sa v mŕtvom svete hmoty v istom bode vývoja objavil život, a na vyššej úrovni - v istom bode vývoja živých foriem - zasa ľudská myseľ a inteligencia, tak sa v budúcnosti objaví nová, vyššia forma vedomia a bytia. Úsilie o prelomenie bariéry nadvedomia nie je teda iba riešením individuálneho problému, ale aj všeobecného problému evolúcie.



Bdelé ľudské vedomie je na obrázku reprezentované dvojitým obdĺžnikom a má tri zložky: rozumovú (mentálnu), citovú (vitálnu) a telesnú (fyzickú). Klasická psychológia označuje všetko ostatné – všetky obsahy a mechanizmy vedomia, ktoré si v bdelom stave neuvedomujeme – súhrnným pojmom podvedomie, prípadne nevedomie, a má tendenciu považovať ho za jednoliaty a kvalitatívne zhruba homogénny celok, z vývojového hľadiska primitívnejší a menej organizovaný než racionálne bdelé vedomie. Integrálna joga upozorňuje, že dosiaľ používané metódy psychologického výskumu viedli k tomu, že zvlášť Freudova psychoanalýza skúmala len jednu špecifickú vrstvu – vrstvu „podvedomia“ v zúženom zmysle (ako ho na diagrame definuje integrálna joga), a i tu sa sústredila iba na úzku podskupinu vitálnych podvedomých mechanizmov a procesov. Zovšeobecniť závery takého výskumu a snažiť sa nimi vysvetliť celý duševný a duchovný svet človeka je neplatnou redukcionistickou generalizáciou (hoci celkom pochopiteľnou, najmä v počiatočných fázach výskumu ľudskej psychiky). Menej redukcionistický prístup predstavuje Jungova psychológia. Komparatívne state porovnávajúce psychologickú teóriu integrálnej jogy s Freudovou psychoanalýzou a Jungovou psychológiou obsahujú napríklad knihy Dr. Indra Sena [12] a Dr. A.S. Dalala. [13]

Ako príklad, že nie je správne považovať všetko pod prahom vnímania bdelého vedomia za vývojovo primitívnejšie a menej organizované, spomeňme hypnózu: skúmaná osoba dokáže na príkaz hypnotizéra veci, ktoré v bdelom stave nedokáže, napríklad spomenúť si na určitý hlboko zasunutý zážitok. Sama spomienka mohla byť zasunutá v podvedomí, no zaradiť tam i obdivuhodnú schopnosť vypátrať ju by bolo nesprávne – veď dokáže niečo, čo naše bdelé vedomie nedokáže, a prejavuje tým vyššiu úroveň organizovanosti a vyspelosti, nie nižšiu. Pre takéto schopnosti sme plne oprávnení postulovať pojem „vnútorného“ alebo „podprahového“ vedomia, ktoré je kvalitatívne odlišné, organizovanejšie a vyspelejšie než „podvedomie“, ba dokonca schopnosťami – ak sa ich podarí aktivovať – predčí i bdelé vedomie.

Integrálna joga vníma vnútorné vedomie ako kvalitatívne na rovnakej úrovni s bdelým vedomím – obe delí na rovnaké vrstvy, resp. princípy: fyzický, vitálny a mentálny. Naše bdelé vedomie je povrchovým spletencom týchto troch princípov, ktoré v podmienkach hmotného sveta fungujú akoby „so zviazanými rukami“. V hĺbke vnútorného vedomia nie sú vystavené paralyzujúcemu vplyvu „hrubej hmoty“, a dokážu podať mimoriadne výkony – či už v rámci hypnózy, alebo pod nálepkou „paranormálnych javov“: telepatia, telekinéza a pod. Použijúc tradičnejšie názvoslovie klasickej jogy: ak je vonkajší svet „hrubohmotný“, potom vnútorný fyzický svet predstavuje „jemnohmotnú“ úroveň a vnútorný vitálny svet zodpovedá „astrálnemu“ svetu okultných systémov.

Ak do podvedomia preniká psychoanalytik, do vnútorného vedomia okultista a mág, potom do nadvedomia preniká mudrc, a jeho nosným princípom je poznanie duchovnej Jednoty. Opierajúc sa voľne o Šrí Aurobindovo kľúčové filozofické dielo, [14] pokúsime sa jednotlivé úrovne aspoň náznakom priblížiť:

Úrovne nadvedomia možno sumárne charakterizovať ako sériu sublimácií vedomia cez „vyššiu myseľ“, „osvietenú myseľ“ a Intuíciu k Nadmentálnu a vyššie; ide o sériu radikálnych premien, transmutácií vedomia, ktorej vrcholom je Supramentálno, Božské poznanie, gnósis.

Úrovne nadvedomia však nie sú púhymi dokonalejšími metódami poznania, lepšie organizovanými kognitívnymi funkciami a schopnosťami, ide o samostatné sféry bytia s vlastným typom substancie a energie.

Keď do nás v procese transformácie plnou silou zostúpia potencie niektorej vrstvy nadvedomia, neovplyvní to iba myšlienkovú a poznávaciu sféru, ovplyvní to samu substanciu nášho bytia a vedomia – všetky jeho stavy a aktivity sú zahrnuté a preniknuté novou silou; otvára sa nám možnosť pretvoriť ich, transmutovať. Prvým a rozhodujúcim krokom ľudskej inteligencie je prekonanie bariéry, ktorá ju delí od sveta „vyššej mysle“. Ak prirovnáme ľudský intelekt k blikotavej sviečke v hlbokej tme nevedomosti, čo horko-ťažko osvetlí predmety v bezprostrednej blízkosti, no i tak znetvorí ich podobu a zdeformuje súvislosti, potom „vyššia myseľ“ je plným denným svetlom. Slnko ešte nevidíme – oslepujúca supramentálna Pravda je ďaleko, skrytá za mrakmi. No i tak nám záplava denného svetla odhaľuje svet v jeho celistvosti a jednote: podstatou „vyššej mysle“ je unitárne, celistvé vnímanie bytia, hoci jej aktivita je stále reprezentovaná istou formou vyššieho (duchovného) Myslenia – prináša nám duchom prežiarené, no charakterom stále konceptuálne poznanie.

O stupeň vyššie stojí „osvietená myseľ“: už nie doména vyššej Myšlienky, ale intenzívnej duchovnej žiary. Ak sme vyššiu myseľ prirovnali k pokojnému rozptýlenému svetlu podmračeného dňa, „osvietená mentalita“ obohatí scénu o oslepujúce blesky inšpirácie – do šíreho, tichého a nenáhlivého sveta duchovnej Myšlienky vstupuje ohnivý zápal a vrúcny elán duchovnej realizácie, enthousiasmos. Primárnym prostriedkom osvietenej mysle nie je Myšlienka, ale Vízia; myšlienka je tu vedľajším produktom stvárňujúcim víziu. Ak vyššia myseľ predstavuje naplnenie mudrca-mysliteľa, potom osvietená myseľ je naplnením mudrca-vizionára a osvieteného mystika.

Čistá Intuícia je ešte bližšie prapôvodnému poznaniu absolútnou identitou: je viac než Myšlienkou, viac než víziou, ktorá odhaľuje Pravdu z diaľky – je to priamy a bezprostredný dotyk, intímne objatie Reality. Pokračujúc v našej metafore, oslepujúce lúče a blesky Intuície sú tak početné, mohutné a navzájom pospletané, že ich môžeme označiť – použijúc sanskritský básnický obraz – za oceán „nehybných bleskov“.

Nadmentálno k tomuto intenzívnemu vzpínaniu sa nahor ku zdroju zvrchovaného Svetla pridáva horizontálnu expanziu: je princípom kozmického vedomia a globálneho poznania, mohutnosťou všezahrňujúcej vesmírnej totality Ducha. A napriek tomu nie je konečnou stanicou: v oslepujúcej vesmírnej hre duchovných lúčov a princípov, v ich úchvatnej kozmickej symfónii akoby sa strácal fakt, že každý princíp a lúč, hoci v harmónii s inými, no predsa len stojí sám, vydelený z prapôvodnej jednoty. Tu je prvotný zárodok nedokonalosti a nevedomosti: izolované účinkovanie univerzálnych princípov – Poznania, Sily, Blaha, Krásy a ďalších – v umenšených a ohraničených podmienkach nižších úrovní prináša možnosť vzájomných kolízií, keď Sila stojí proti Kráse, Poznanie proti Blahu, čo nakoniec vrcholí v extrémnej fragmentácii nášho ľudského sveta a v chaotickom boji „všetkých proti všetkým“.

Popísať supramentálno pojmami intelektu je takmer nemožné. Z filozofického hľadiska možno dospieť k domnienke o jeho existencii zhruba nasledovne: ak na základe duchovných tradícií a zážitkov prijmeme predpoklad o existencii absolútnej a transcendentnej Reality, ktorú nemožno ničím vymedziť ani ohraničiť, potom táto Realita v sebe obsahuje nekonečné možnosti vonkajšieho prejavu a vývoja. Keď sa však konkrétny vonkajší prejav uskutoční, napríklad vznikom viditeľného vesmíru, z nespočetného množstva možností vývoja v priestore a čase sa „k slovu“ dostane len jedna. Možno teda vysloviť hypotézu o existencii „čohosi“, čo tento výber a následný vývoj v priestore a čase riadi. To je „definícia“ supramentálna: je procesu vývoja nadradené a má ho plne pod kontrolou (z toho pramení jeho neobmedzený transformatívny potenciál), všetky vymedzenia a obmedzenia sú jeho dielom, a nie je nimi dotknuté (je teda v istom zmysle „dokonalé“), no zároveň je „inštrumentom“ absolútna pre účely vonkajšieho prejavu, a teda patrí k inštrumentálnym úrovniam vedomia, presnejšie nadvedomia. [15]

Sny ako brána do vnútorného vedomia

Pre účely praktického zdokonaľovania sa však vráťme späť na zem, k dvojitému obdĺžniku s názvom „bdelé ľudské vedomie“ na diagrame č. 1. Vedomým úsilím prekonať jeho bariéru ktorýmkoľvek smerom nie je ľahké, preto nezahadzujme možnosť, ktorú nám bez námahy ponúka príroda: každú noc ju prekračujeme v spánku, a naše sny sú symbolickým prepisom našich „potuliek“ po podvedomí a vnútornom vedomí. Poctivé zaznamenávanie snového materiálu je dôležitým nástrojom sebapoznania. Významné pre zapamätanie si snov je zobudiť sa bez vonkajšieho „šoku“, akým je napríklad budík, zvlášť keď ho musíme rukou vypnúť: prudký fyzický pohyb tesne po prebudení spravidla odoženie sny „do nenávratna“. Ak sa nám podarí tieto úskalia prekonať, pár slovami si v duchu zopakujme posledný sen aspoň trikrát – tým ho vryjeme do bdelej pamäti. Potom sa pokúsme rozpamätať na „sen pred snom“: s trochou vytrvalosti zachytíme početnú sériu snov, pretože náš spánok je s výnimkou krátkeho niekoľkominútového intervalu nepretržitou sekvenciou rôznych druhov snov.

Pri zaspávaní sa najprv prepadáme nadol do podvedomia, a pri zobúdzaní sa rovnakou cestou vraciame späť. Keďže sny okrem posledného zväčša zabúdame, tie, čo si pamätáme, spravidla zažívame tesne pred prebudením v oblasti „plytkého“ podvedomia nie príliš vzdialeného od bdelého „povrchu“. Bývajú poznačené vývojovou primitívnosťou a neorganizovanosťou podvedomia: nesúrodé, plné rozporov a zdanlivých nelogičností, nesúvislé. Mnohé z nich sú prchavými štruktúrami vystavanými na našich každodenných zážitkoch, no i tie sa vynárajú zreťazené zdanlivo náhodne, a navyše obotkané pavučinou fantázie. Iné sny v oblasti podvedomia sa týkajú vzdialenejšej minulosti, presnejšie jej vybraných úsekov a osôb, a budujú okolo nich podobne prchavé a nesúrodé štruktúry. Ďalšie sú akoby hrou čistej fantázie bez akéhokoľvek vzťahu k realite, no psychoanalýza – prvý pokus nahliadnuť do našich snov s istým vedeckým porozumením – odhaľuje i tu systém skrytých symbolov a významov; symbolické odkazy na veci v našom vnútri, ktoré musí bdelé vedomie zvládnuť a spracovať.

No podvedomie nie je jediným zdrojom našich snov. V hlbších fázach spánku občas prenikneme do vnútorného vedomia a pokračujeme tam v snívaní, hoci si tieto sny zriedka pamätáme: pri prebúdzaní ich zväčša prekryjú a vytesnia sny „plytkého“ podvedomia. Vytrvalým rozpletaním a rozpamätávaním sa na „sen pred snom“ niekedy zachytíme sny úplne iného typu, než chaotické výtvory podvedomia: podivuhodne oživené, no pritom súvislé; často v nich rozlúskneme problémy, ktoré sme nevedeli vyriešiť v bdelom stave; prinášajú nám predtuchy a varovania, ktoré sa neskôr vyplnia v reálnom živote. Takéto sny sú aktivitou vnútorného vedomia. Trpezlivá práca s nimi nám nielen prezradí veľa o našej povahe, ale v konečnom dôsledku nás pripraví i na prekonanie bariéry vnútorného vedomia priamo z bdelého stavu.

Kam sa stratil svätec?

„Pásmový“ diagram č. 1 symbolicky naznačuje napredovanie psychoanalytika (nadol do podvedomia), okultistu a mága (horizontálne do vnútorného vedomia za „paranormálnymi“ schopnosťami) a mudrca (nahor do nadvedomia za duchovnou múdrosťou). A čo svätec? Kam sa vybrať, ak hľadáme Lásku? Pokračujúc v našej „priestorovej“ metafore môžeme odpovedať: do hĺbky. Do hĺbky, ktorá znamená čosi iné, než „dolu“ do podvedomia, pretože náš duševný svet je mnohorozmerný. Ideu hĺbky vyjadruje kruhový diagram č. 2, prevzatý z rovnakého zdroja ako diagram č. 1. Tento kruhový diagram treba vnímať ako studňu: v jej hĺbke je skrytá „psychická bytosť“, čaitja puruša integrálnej jogy, zasypaná kamením a nečistotou našej povrchovej egoistickej existencie, takže jej vplyv sa len pomaly a ťažko prediera na povrch. Psychická bytosť je nesmrteľná a vedomá si večnej kontinuity v čase. Bežne je však „studňa“ tak zaplnená nečistotou, že vnímame len jej „vrchné podlažie“ – vonkajšiu mentalitu, vitalitu a fyzickú úroveň. Len vo výnimočných prípadoch (napríklad, ak si v pamäti udržíme sen z vnútorného vedomia) dostávame sa do kontaktu s najvrchnejšími časťami prvého „podpovrchového“ podlažia – vnútornej vitality, mentality a fyzickej úrovne. I tie navznešenejšie a najušľachtilejšie city, aké si dokážeme predstaviť, sú preto zmesou mentálnych ideálov a vitálnych energií, iba zdiaľky a nepriamo ovplyvnených psychickou bytosťou. Trvá celé roky, kým poctivou prácou na sebe a nesebeckou službou duchovnému ideálu studňu vyčistíme a zažijeme skutočne „psychickú“ Lásku a Dobro, ktoré charakterizujú svätca v plnom zmysle slova. Kým ľudská láska podlieha výkyvom, sklamaniam a neraz sa mení na nenávisť – neklamný znak prevahy vitálnych energií a vírov, ktoré ľudia omylom označujú slovom „láska“ – „psychická“ Láska je kvalitou a substanciou úplne iná: pokojná, no najmä nezištná a nesebecká – neočakáva ústretovú odozvu, ani od nej nezávisí. Rozvíjať „psychickú“ Lásku však neznamená naivitu a ochotu dať sa donekonečna využívať: psychická bytosť má vlastnú intuíciu a dokáže rozoznať dobré od zlého, i správne od nesprávneho; nepotrebuje a neusiluje sa získať „osvedčenie“ o svojej dobrote a nezištnosti od iných.

Diagram č. 2
Kruhová mapa vedomia

Zjednodušené znázornenie hlavných individualizovaných úrovní ľudského bytia a vedomia.

Bdelé ľudské vedomie predstavuje prvý prstenec: vonkajšia mentalita, vitalita a fyzická úroveň. Tento prstenec zodpovedá zdvojenému obdĺžniku z pásmového diagramu; zvonka po všetkých jeho stranách leží fyzický svet.

Vnútorné vedomie: druhý, vnútorný prstenec reprezentuje individualizované vnútorné vedomie: vnútornú mentalitu, vitalitu a fyzickú úroveň. (Pásmový diagram č. 1 nerozlišuje medzi individualizovaným a univerzálnym vnútorným vedomím.)

Najvnútornejšie vedomie: tretí prstenec tesne prilieha k psychickej bytosti v jadre našej individualizovanej existencie a predstavuje tie mentálne, vitálne a jemnohmotné elementy, ktoré pod vplyvom psychickej bytosti prešli psychickou transformáciou a fúziou - splynuli s ňou. Podieľajú sa na nesmrteľnosti psychickej bytosti a stali sa zložkou purušu, pravého bytia, ľudskej duše (v protiklade s dvoma predchádzajúcimi prstencami, ktoré sú súčasťou prírody, prakriti, a po smrti jedinca zanikajú).



Psychická premena je jednou z troch kľúčových transformácií integrálnej jogy: vyčistiť studňu a oslobodiť psychickú bytosť, aby vyplávala na povrch a nahradila ego v role dominatného princípu, ktorý priamo a bezprostredne riadi náš život. Zbaviť sa egoizmu, najmä jeho temnej a agresívnej zložky, je na duchovnej ceste veľmi dôležité: oblasti vnútorného vedomia totiž obývajú nielen pozitívne, ale aj negatívne energie, konštruktívne i deštruktívne mechanizmy, a tie sa nás snažia ovládnuť cez naše ego: „brnkajú na strunu“ našich tajných túžob a prianí, povzbudzujú našu pýchu (napríklad pod hlavičkou „oprávnenej hrdosti na dosiahnuté výsledky“) a snažia sa nás vylákať do neznámych končín vnútorných svetov, spravidla do zradných zákutí vitálneho (astrálneho) sveta. Neomylná „psychická“ intuícia a čistota „duchovného dieťaťa“ je najlepšou ochranou proti týmto pokušeniam sprevádzajúcim každé duchovné snaženie.

Ego však dokáže spôsobiť katastrofu i v kontakte s pozitívnymi energiami: u niektorých adeptov predčasne „pukne“ bariéra nadvedomia a do neprečisteného egoistického vedomia sa vrútia obrovské energie a netušené schopnosti. Intenzívny vír, ktorý vznikne po primiešaní egoizmu a ďalších ľudských slabostí do zostupujúcich energií nadvedomia je mimoriadne tvrdou skúškou: môže dôjsť ku strate duševnej rovnováhy, k nafúknutiu ega – k megalománii, či inej duševnej poruche. Popri „psychickosti“ a nesebeckosti musí byť preto adept integrálnej jogy vyzbrojený i mimoriadnou vyrovnanosťou a duševnou odolnosťou, ktorou neotrasú ani nepredvídané udalosti. A pochopiteľne, chýbať nesmie ani kritický odstup, zvlášť pri hodnotení vlastného pokroku a zážitkov.

Ego na žiadnom diagrame nevidíme – nie je totiž samostatnou a fundamentálnou realitou nášho bytia. Predstavuje konvenciu vnímania, mechanizmus a funkciu diskriminatívnej mysle, ktorou si centralizujeme vnímanie vonkajšieho sveta, vymedzujeme zmyslové kontakty vo vzťahu k sebe, a zároveň si ním centralizujeme vnútorné vnímanie duševných procesov a javov.

Z hľadiska obsahu je ego pragmatickou a premenlivou štruktúrou – pociťujeme v sebe istú trvalejšiu formáciu mentálnych, vitálnych a fyzických prvkov s vedomím kontinuity a odlišnosti od iných častí bytosti, a kým žijeme spútaní bežnou mentalitou, chybne považujeme túto formáciu za svoje pravé ´ja´, hoci je iba účelovou povrchovou individualizáciou nášho bytia v premenlivom toku času. Ego má teda zložku vitálnu, mentálnu a fyzickú. Jeho psychologická dominancia znamená chybnú identifikáciu s povrchovými zložkami osobnosti, znamená neznalosť nášho pravého, vyššieho ´Ja´ (angl. Self) a zároveň neznalosť psychickej bytosti, našej pravej individuality.

A ako oba diagramy – kruhový a pásmový – spolu súvisia? Na to musíme nahradiť zdvojený obdĺžnik bdelého vedomia na pásmovom diagrame kompletnou studňou z kruhového diagramu. Vznikne trojrozmerný útvar, v ktorom smer „do hĺbky“ za psychickou bytosťou bude iný, než smer „dolu“ do podvedomia. Symbolická cesta „okultistu“ a „mága“ do vnútorného vedomia potom prebieha tak, že najprv sa z povrchového bdelého vedomia stiahne na „prvé hĺbkové“ podlažie studne do niektorej zložky individualizovaného vnútorného vedomia (napríklad astrálnej). Ak na tejto úrovni horizontálne „prerazí“ stenu studne smerom von, vstúpi do univerzálneho astrálneho sveta, ktorý je rovnako reálny a „objektívny“, ako svet fyzický.

Hra kombinácií

Náš prehľad „psychológie integrálnej jogy“ by nebol úplný bez načrtnutia vzájomných kombinácií, do ktorých vstupujú mentálny, vitálny a fyzický princíp, a to nielen na úrovni bdelého vedomia, ale aj v oblasti vnútorného vedomia a podvedomia. [16] Prehľad hlavných kombinácií uvádza tabuľkový diagram č. 3.

Vedľajší princíp

Mentalita

Vitalita

Fyzické

D
o
m
i
n
a
n
t
n
ý

p
r
i
n
c
í
p

M
e
n
t
a
l
i
t
a

čistá myseľ (angl. thinking Mind): rozum, intelekt, inteligencia, buddhi, schopnosť abstraktného racionálneho myslenia. Bez prímesi iných princípov dokáže objektívne, nezaujate a s odstupom skúmať aj vnútorné citové poryvy, impulzy, túžby a pod., akoby to boli veci vonkajšieho sveta.

vitálna myseľ (angl. vital Mind): Prostredník medzi "čistou mysľou" a "centrálnou vitalitou": dáva mentálnu formu túžbam, citom, emóciám, vášňam, ambíciám, dominantným tendenciám a tvorivým impulzom vitality, a do istej miery ich podriaďuje mentálnej inteligencii. Jej úlohou nie je myslieť, usudzovať, zvažovať a hodnotiť veci (to je úlohou čistej mysle, buddhi), ale plánovať, snívať a predstavovať si, čo by sa dalo uskutočniť. U činorodých osobností býva dominujúcim prvkom povahy. Jedným z prejavov je denné snenie.

fyzická myseľ (angl. physical Mind): rozumie iba veciam hmotného sveta; pri svojom uvažovaní vychádza výlučne zo zmyslových dát a objektívne pozorovateľných faktov. S fyzikálnymi skutočnosťami dokáže narábať veľmi efektívne, no je skeptická voči všetkému, čo zmysly a hmotný svet presahuje.

V
i
t
a
l
i
t
a

mentalizovaná vitalita (angl. mental Vital): prevodník, ktorý mentálnou formou (myšlienkou, slovne, vizuálnou predstavou...) vyjadrí vitálne túžby, city, emócie a impulzy bez toho, aby ich podriadil mentálnej inteligencii.

emocionálna vitalita (angl. emotional Vital): vyššie ľudské city: radosť, šťastie, láska, no i [duševné] trápenie, bolesť a nenávisť.

centrálna vitalita (angl. central Vital): mocnejšie, trvalejšie a ďalekosiahlejšie vitálne túžby, vášne, energie a reakcie: ambicióznosť, pýcha, strach, túžba po moci, dominantnosť, slávybažnosť, vzájomná príťažlivosť voči iným, no i pocity odporu. Zahŕňa energie tvorenia, budovania, dobývania, vzájomnej výmeny s inými i so svetom za účelom rozsiahlejšieho tvorenia, expanzie a podobne.

fyzická vitalita (angl. physical Vital): každodenné drobné, krátkodobé túžby a reakcie zmyslovo a zmyselne orientovaného človeka: túžba po jedle, sexualita, drobné vrtochy a mánie, márnomyseľnosť, škriepnosť, túžba po chvále a ocenení, hnev ako spontánna reakcia na odmietnutie, nesúhlas alebo obvinenie...

F
y
z
i
c
k
é

mentalizované fyzické (angl. mental Physical): prevod zmyslových kontaktov s vonkajším svetom do mentálnej formy, napríklad priestorové videnie ako automatická syntéza dvoch plošných obrazov (pravého a ľavého oka).

vitalizované fyzické (angl. vital Physical): nervové reakcie a vitálne reflexné odpovede na podnety vonkajšieho sveta. Je hybnou silou väčšiny našich bežných činností (návykové formy aktivity) a spolu s nižšími oblasťami vitálnej úrovne sa zúčastňuje na citových a vitálnych reakciách ako sexuálna túžba, žiarlivosť, hnev, násilné sklony. Vo svojich najnižších vrstvách je nositeľom fyzickej bolesti a chorôb.

materiálne fyzické (angl. material Physical) alebo hrubohmotná časť (angl. gross material part): aj táto časť má svoje vedomie: zahalené a zatemnené rudimentárne vedomie telesných orgánov, žliaz, tkanív a buniek...



Diagram č. 3 - Hlavné kombinácie troch princípov bežného vedomia

Koľkokrát vám za posledný týždeň „uviazla“ v hlave nejaká hlúpa pesnička alebo melódia, a nevedeli ste sa jej zbaviť? Mali ste tú česť s formáciou menom „mechanická myseľ“ (angl. mechanical Mind), ktorá vzniká kombináciou mentálneho a fyzického princípu: prítomnosť mentality zaručuje, že vie narábať s myšlienkami, obrazmi, slovami a melódiami, no silný vplyv fyzického princípu spôsobuje, že jediné, čo vie, je mechanicky a do zbláznenia ich opakovať.

Tento príklad zároveň dokumentuje istú nedokonalosť tabuľkového zobrazenia: hoci je kombinácia mentálneho a fyzického princípu uvedená v dvoch samostatných políčkach („fyzická myseľ“ a „mentalizované fyzické“ – podľa toho, ktorý princíp prevažuje), v skutočnosti ide o jednu súvislú oblasť s premenlivým pomerom oboch zložiek. Mechanická myseľ leží v tomto kontínuu niekde medzi oboma extrémami. Podobne ostatné dvojzložkové kombinácie sú súvislými oblasťami, pričom tabuľka uvádza iba vybrané príklady štruktúr a funkcií, nie vyčerpávajúci súpis.

Každé políčko tabuľky reprezentuje naraz tri úrovne danej aktivity a formácie: vedomú, podvedomú a podprahovú (podprahová prislúcha vnútornému vedomiu). Aktivity a funkcie v hornej časti tabuľky majú spravidla výraznú vedomú zložku, smerom nadol a doprava stúpa vplyv podvedomia: v prípade „mentalizovaného fyzického“ si napríklad uvedomujeme iba výsledok – priestorový obraz – pričom proces, ktorým vzniká (syntéza obrazov z pravého a ľavého oka), nášmu bdelému vedomiu úplne uniká.

Ak sa vám zdá, že toto všetko nejako súvisí s čakrami, máte pravdu. No vzájomné prepojenie nie je „jedna k jednej“. Naše bytie a vedomie sa spojite premieta do zvislej osi prechádzajúcej chrbticou, a sedem klasických čakier predstavuje iba hlavné centrá. A tak, hoci sa niektoré formácie z tabuľky premietajú priamo do nich (napríklad „centrálna vitalita“ do manipúra čakry v oblasti solárneho plexu a „emocionálna vitalita“ do anáhata čakry, nášho „duchovného srdca“), iné sa premietajú medzi ne: napríklad „mentalizovaná vitalita“ do spojitého pásu medzi srdcovou a hrdelnou čakrou. Podrobný popis jednotlivých úrovní, kombinácií a ich mapovanie na čakry klasickej jogy možno nájsť v prvom zväzku Šrí Aurobindových Listov o joge. [17]

Hoci „mysliteľsky“ založení ľudia majú tendenciu premietať svoje vedomie do oblasti „tretieho oka“, ádžňa čakry, pre väčšinu ostatných ľudí je psychologickým stredom ich existencie „duchovné srdce“, anáhata čakra. Keďže je sídlom vyšších ľudských citov, mohlo by sa zdať, že je hlavným centrom „čistej“ vitality. No nie je to tak. Vitalitu v „čistom“ stave reprezentujú skôr nezušľachtené „prírodné“ životné energie – napríklad túžba vládnuť a vlastniť – a jej pravým centrom je solárny plexus. Vyššie ľudské city vznikajú zušľachtením „prírodných“ vitálnych energií pod vplyvom mentálneho idealizmu a tiež nepriamym „presakovaním“ lúčov psychickej bytosti z hĺbky nášho srdca. Anáhata čakra je tak podvojným centrom: na úrovni vnútorného vedomia predstavuje bránu do vyššieho vitálneho (astrálneho) sveta, no ešte o úroveň hlbšie je skrytá naša psychická bytosť. Jej odhalenie a „oslobodenie“ je kľúčovým prvkom integrálnej jogy.

Ako cvičiť integrálnu jogu?

S trochou nadsádzky môžeme povedať, že integrálna joga sa nedá cvičiť, integrálna joga sa musí žiť. Inými slovami, v duchovnom vývoji viac zavážia životné hodnoty a postoje než techniky cvičenia, dýchania, meditácie a podobne. Techniky ovplyvnia rýchlosť nášho pohybu, no životné hodnoty určia, kam vlastne ideme. Ak sa techník jogy zmocníme v egoistickom duchu – napríklad, aby sme boli zdravší a plnšie vychutnali život – v skutočnosti posilňujeme ego a na duchovnej stupnici smerujeme nadol. Duchu integrálnej jogy je oveľa bližšia nesebecká služba neosobnému ideálu, než takéto „pseudo-duchovné“ cvičenie.

Východiskovým bodom integrálnej jogy je nekompromisné duchovné volanie – neodbytný pocit, tušenie, presvedčenie, že existuje iná, vyššia realita a že preraziť do nej je to jediné, na čom v živote záleží – jediné, čo dá životu zmysel.

Druhým krokom je uvedomiť si iluzórnosť nášho bežného sebaobrazu, v ktorom sa vnímame ako samostatná, nezávislá a od ostatných izolovaná bytosť (ego): prinajmenej od objavu podvedomia v psychológii je zjavné, že bdelé vedomé ´ja´ (ego) je púhou špičkou obrovského ľadovca podvedomých a podprahových energií, impulzov, tendencií a síl, ktoré nás ovládajú i proti našej vôli, a že individuálne ego je nástrojom ich zámerov a presadenia sa vo svete. Naše pocity typu „ja som sa rozhodol“, „ja som vykonal“ sú teda prinajmenej skreslené.

Adept integrálnej jogy akceptuje túto skutočnosť a cieľavedome sa snaží otvoriť čo najušľachtilejším duchovným energiám a stať sa ich verným služobníkom a nástrojom. U filozoficky založených táto snaha a otvorenie (angl. aspiration, opening) spravidla nadobúda formu karmajogy, nesebeckej služby duchovnému ideálu; u „náboženskejšie“ založených zasa formu aktívnej lásky a oddanosti, bhakti, osobnému Bohu.

Druhým kľúčovým prvkom je vytrvalé odmietanie (angl. rejection) všetkých nižších, egoistických a negatívnych impulzov a energií. Zvlášť dôležité je rozoznať ich, keď prichádzajú pod pláštikom duchovného ideálu. Pýcha, nadradenosť, panovačnosť, agresívnosť, žiarlivosť, nenávisť a spol. – v bežných ľudských vzťahoch ich ľahko spoznáme, no je až zarážajúce, aké sú úspešné pod pláštikom „duchovnosti“: pýcha, nadradenosť a agresívnosť vo vzťahu k iným vyznaniam, filozofiám či duchovným skupinám; panovačnosť, žiarlivosť, škriepnosť a boj o moc zasa vo vnútri skupiny, vierovyznania či filozofickej školy. A to všetko, samozrejme, pod hlavičkou vznešeného boja za presadenie toho „najsprávnejšieho“ riešenia, názoru a prístupu.

Tretím fundamentom je odovzdanie sa (angl. surrender) do rúk vyššej Reality: či už neosobnej vyššej Sile, Láske a Poznaniu, alebo osobnej forme Boha. Ide o praktické uznanie skutočnosti, že duchovný pokrok nedosahujeme vlastnými silami. Naše odhodlanie, pevná vôľa, intelektuálne schopnosti, citová výbava – to všetko sú prvky inštrumentálneho aparátu ega a zostanú nimi, i keď sa vydáme na duchovnú cestu. Iste, reprezentujú pozitívnu, „slnečnú“ stránku ega (v porovnaní s negatívnymi prvkami ako žiarlivosť, panovačnosť, sebectvo), no i tak sa stále pohybujeme v jeho uzavretom kruhu. Pravá duchovnosť znamená prelomenie bariéry ega, rozbitie jeho štruktúry a únik, alebo nahradenie štruktúrou inou, štruktúrou psychickej bytosti. Pokúšať sa prelomiť bariéru ega vehementným úsilím ega samého pripomína príbeh baróna Prášila, keď sa ocitol v močiari a nemal sa čoho chytiť. Vidiac, že mu nič iné nezostáva, oboma rukami sa uchopil za vlasy a prudkým trhnutím zo všetkých síl sa z močiara vyslobodil...

Odovzdanosť však neznamená pasívnu rezignáciu, ale aktívnu spoluprácu. Naša aktivita, snaha a úsilie sú akoby otvorením brány vyšším silám, pozvaním, aby do nás vstúpili a pretvorili nás. Pragmatická inteligencia sa takému poňatiu vzpiera, no keď sa vydáme v ústrety psychickej bytosti do hlbín nášho srdca, vlastnými zážitkami sa presvedčíme, že je oprávnené. Pre psychickú bytosť je trojica postojov „aspiration — rejection – surrender“ úplne prirodzená a samozrejmá. Jej rýdza intuícia „duchovného dieťaťa“ neomylne vycíti prítomnosť ega a presne vie, kedy a voči čomu sa otvoriť, a ktoré energie a sily odmietnuť. Zároveň spontánne cíti existenciu vyššej Reality, z ktorej je odvodená, a s dôverou dieťaťa sa jej dáva k dispozícii pre jej vyššie zámery. Trojica „aspiration — rejection – surrender“ je hodnotovým základom, bez ktorého ťažko pochopíme diela integrálnej jogy ako Šrí Aurobindov The Life Divine, Syntézu jogy či Listy o joge. Iba na pevnom hodnotovom podklade tohto typu sa dá bezpečne experimentovať s technikami cvičenia, dýchania, koncentrácie a meditácie či pokúšať sa o prienik do vnútorného vedomia a astrálneho sveta. A čím dlhšie po tejto ceste kráčame, tým viac sa náš pôvodný sebaobraz nezávislej a izolovanej bytosti rozplýva, tým viac vnímame bezprostredné pôsobenie vyšších energií a síl, tým viac sa náš duchovný pokrok zrýchľuje. Integrálna joga je teda pre tých, ktorí majú odvahu vykročiť do neznáma a opustiť tradičné nazeranie na seba, na svet i na zmysel života. Je obtiažna – tak ako je obtiažny život sám, pretože ho prekonáva, a zároveň napĺňa – napĺňa ho nielen vo vzdialených výšinách Ducha, ale aj tu, na Zemi.




Tento materiál venovaný integrálnej joge bol zostavený podľa Šrí Aurobindových diel a v spolupráci so Šrí Aurobindovým ášramom v Pondičerry. Napriek tomu treba upozorniť, že zvlášť diagramy vedomia a ich interpretácia predstavujú len zjednodušenú „prvú aproximáciu“ princípov integrálnej jogy pre účely úvodného oboznámenia. Nie sú definitívnym a oficiálnym stanoviskom ášramu - žiadne ani neexistuje, pretože jedinou autoritou sú originálne diela Šrí Aurobinda a Matky v celej ich šírke a komplexnosti. Ako pri každom pokuse o zjednodušenú prezentáciu, zodpovednosť za prípadné nepresnosti leží na pleciach konkrétneho zostavovateľa a prekladateľa. Materiál predkladáme čitateľom v nádeji, že ich podnieti k ďalšiemu samostatnému skúmaniu na ich vlastnej ceste, a prípadným záujemcom o integrálnu jogu uľahčí štúdium originálnych diel - v žiadnom prípade však nemôže štúdium originálnych diel nahradiť.

Anglické originály diel Šrí Aurobinda a Matky sú voľne dostupné vo formáte PDF na stránke  http://www.sriaurobindoashram.org/works/.  Slovenské preklady vybraných kratších prác možno nájsť na stránke  http://sabda.sriaurobindoashram.org/preklady/text.php?id=zoznam,  pričom diakritika je v nich kódovaná vo windows-1250, t.j. Windows pre stredoeurópske jazyky.




[1] Toto je možné len za predpokladu, že ego nie je jediným spôsobom individuácie vedomia. V integrálnej joge sú okrem ega (ahamkára) alternatívne princípy individuácie reprezentované pojmami „psychická bytosť“ (čaitja puruša) a džívátman.

[2] Inštrumentálne nadvedomie nie je to isté čo absolútno, brahman, ani čisté vedomie, átman. Ak si naše mentálne vedomie zjednodušene predstavíme ako isté „spojenie“ individualizovaného čistého vedomia, džívátman, so špecifickou inštrumentálnou výbavou nedostupnou nižším formám života (napríklad schopnosť sebareflexie a logického myslenia), potom úrovne inštrumentálneho nadvedomia budú spojením toho istého čistého vedomia, džívátman, s inštrumentálnou výbavou, ktorá mentálnu úroveň presahuje. Záblesky týchto vyšších schopností sa objavujú v rôznych náboženských tradíciách, napríklad v kresťanstve ako „dary ducha“. Pritom však treba rozlišovať – väčšina tzv. „paranormálnych“ schopností (telepatia, telekinéza... ) patrí nie do oblasti nadvedomia, ale do tzv. vnútorného vedomia. Rozdiel medzi nimi je demonštrovaný na mape vedomia ďalej v tomto článku.

[3] Šrí Aurobindova poznámka adresátovi listu: Ber na vedomie, že tieto veci som si nemyslel – pri zážitku neexistovali myšlienky ani pojmy, ba ani žiadne ´ja´, ktorému by sa mohli prezentovať, prosto to bolo tak: samozrejmé a samo sebe zjavné [bez potreby myslenia].

[4] Tento text kombinuje v jednom celku niekoľko nezávislých listov Šrí Aurobinda rôznym adresátom. Listy sú prevzaté zo zbierky
dochovaného životopisného materiálu Sri Aurobindo: On Himself.*

  * Ak odkaz na literatúru neuvádza vydavateľa, je ním
    Sri Aurobindo Ashram Publication Department: http://www.sabda.in

[5] Vydaný knižne ako Sri Aurobindo: The Record of Yoga.

[6] Sri Aurobindo: Bande Mataram (politické články a úvodníky z rokov 1906-1908)

[7] Sri Aurobindo: Uttarpara Speech

[8] Šrí Aurobindo v ranom období hojne používal indické pojmy pri popise svojich zážitkov, no ich obsah chápal univerzálne. Podobne pojem „náboženstvo“ je v jeho podaní blízky nášmu dnešnému pojmu „duchovnosť“, teda vnútorné zážitkové jadro náboženstva zbavené vonkajšej rituálnej a dogmatickej škrupiny. Napríklad v liste z roku 1916 hovorí: „Keď dôkladne stabilizujeme Jednotu, statická polovica našej práce je za nami, no aktívna polovica zostáva. Vtedy musíme dokázať v Jednom uvidieť Zvrchovaného Pána a Jeho Silu – Krišnu a Kálí, ako ich nazývam pojmami našich indických náboženstiev...“

[9] V originále „Narájana“, obvyklé označenie Višnu, Pána Lásky, Ochrancu a Udržovateľa.

[10] Sri Aurobindo: The Philosophy of the Upanishads

[11] Our Many Selves: Practical Yogic Psychology. Compiled by Dr. A.S. Dalal

[12] Indra Sen: Integral Psychology (SAICE 1998)

[13] A.S. Dalal: Psychology, Mental Health and Yoga (Sri Aurobindo Ashram Press 2001)

[14] Sri Aurobindo: The Life Divine

[15] Náš nedokonalý popis otvára dvere rôznym „metafyzickým“ otázkam, napríklad, ak je supramentálno nástrojom absolútna pre účely vonkajšieho prejavu (teda „tvorenia“), čo potom „stvorilo“ tento nástroj? Podobné vnútorné rozpory sú nerozlučne späté s každým pokusom intelektu priblížiť si úrovne bytia a vedomia, ktoré ho presahujú. V tomto konkrétnom prípade môžeme polo-básnickou metaforou naznačiť, že hoci supramentálno plní rolu nástroja, nie je odlišné od absolútna samého – supramentálno je absolútnom „skláňajúcim sa k pomyselnej hranici stvorenia so zámerom tvoriť“.

[16] Mentálny, vitálny a fyzický princíp v rudimentárnej podobe účinkujú aj v oblasti podvedomia, hoci pásmový diagram č. 1 túto skutočnosť nezachytáva. Klasická psychoanalýza sa napríklad sústreďuje na podvedomú vitalitu.

[17] Sri Aurobindo: Letters on Yoga Part I